Minulý týždeň som sa rozhodol opustiť po 12 rokoch Facebook. Pamätám si, ako som sa do tejto siete pred rokmi prihlasoval, ešte na pozvánku, v roku 2009. Bolo to vtedy podľa mojich spomienok o spojení sa cez internet a zdieľaní myšlienok a momentov zo života. Za roky prešla táto sociálna sieť a s ňou aj celá spoločnosť obrovskými zmenami. Hoci sme si to ako užívatelia na začiatku neuvedomovali, stali sme sa tovarom, naše životy a záujmy sa stali tovarom v rukách iných. Evolúcia sociálnych sietí zasiahla všetko. Dalo by sa písať podrobnejšie, aj odbornejšie, ale chcem sa podeliť o emóciu a dôvod.
Na sieti je teraz veľa ľudí, veľa záujmov a veľa zla. Hoci sa ako kresťania snažíme všade, kde sme, žiariť svetlom lásky a nádeje, nemyslím si, že na týchto sieťach víťazíme. Sám som mal problém často diskutovať s taktom, alebo s Pavlovským pomyslením na “slabších vo viere”. Často som sa hneval na manželku, keď sa ona na mňa hnevala, že niečo komentujem, niekam píšem, niečo zbytočne zdieľam. Keď teraz nad tým uvažujem, viem, že som mnohokrát robil chybu, ak som tvrdohlavo a často emočne reagoval na veci bez poznania kontextu ľudí, ktorí rovnako ako ja nevideli kontext iných, len ten svoj. Akoby nás sieť, ktorá má spájať, privádzala len k bezbrehému egoizmu a uzavretiu do vlastnej bubliny. Sociálne siete tak ako fungujú dnes podľa mňa nie sú priestorom na normálne diskutovanie s rešpektom. Kvôli masovosti a nezvládanému moderovaniu diskusie.
V posledných asi dvoch som prešiel dlhými mazaniami na mojom profile, mazal som stránky, skupiny, statusy, fotky a spomienky. Nie preto, aby som vymazal niečo, za čo sa hanbím, ale preto, lebo som si uvedomil, aké zbytočné je držať mapu dospievania na nejakej sociálnej sieti s prepojením na ľudí, ktorí vôbec nerozumejú kontextu môjho života.
Okrem toho, pandémia ukázala v ľuďoch na sieti aj to najlepšie, ale aj to najhoršie. Všimnite si, že budete šťastnejší ak budete sledovať menej negatívnych vecí a hoaxov, ktoré ľudia zdieľajú. Ja som si povedal, že už viac na to nemám. Samozrejme som adminom viacerých FB stránok. To som však zabezpečil profilom, ktorý bude stránky ďalej spravovať, ale nebude robiť ani likeovať ani zdieľať ani sa kamarátiť s ničím iným.
Mrzí ma, že stratím kontakt na mnohých ľudí, ale reálne som s mnohými ľuďmi ani nikdy nekomunikoval. Priateľstvo alebo pomyselný kontakt na facebooku boli len o sledovaní života iných a bez toho sa úplne zaobídem.
Pre mňa v poslednej dobe bol facebook nástroj na zdieľanie dobrého a hodnotového obsahu, ktorému som chcel dať miesto. Avšak v živote je málo času na to, aby sme riešili všetko. Keď sa chceme sústrediť na skutočne podstatné veci, musíme sa vzdať tých menej podstatných.
Teraz sa chcem sústrediť na svoju službu, zdieľať veci a obsah s cieľom robiť to len viac pre zbor, ako pre seba. Ostávam na Instagrame, kde som otvoril svoj profil ako verejný. Samozrejme, to sa môže kedykoľvek zmeniť. Tento blog som pôvodne zamýšľal inak, ale stáva sa mojim osobným blogom a kanálom na zdieľanie obsahu. To, či prenikne na Facebook a k masám, to ma už vôbec nezaujíma, tak ako niekedy. Nechcem sa hrať na svoje ego, ale sústrediť sa na podstatnejšie, a to je moja služba v rodine a zbore, kde fungujem, žijem a potrebujem venovať svoj čas.
Ak ma niekto chce kontaktovať, nemá problém si na mňa kontakt nájsť, keďže som ľahko dohľadateľný. Používam Instagram, WhatsApp a samozrejme mobil a e-mail. Zdieľam obsah cez kanály cirkevného zboru, na tomto blogu a niekedy vo vlastnom podcaste. To je na jedného človeka až až. Teším sa na život bez facebooku a nekonečného skrolovania.
Ak toto čítate, našli ste môj blog. To ma teší.
Ak máte záujem o obsah, s ktorým sa chcem podeliť, nájdete ma na Instagrame, Twittri a na účtoch ECAV Zemianske Kostoľany (FB, IG, YouTube). To snáď stačí.
