VIERA: Náš posraný strach


Sme spokojní sami so sebou, neveríme na nič a vzývame nanajvýš avokádový toast? Nie. Proti Bohu nič nemáme. Len strach z lásky.

Ahoj Bože,

musíme si pohovoriť, o sexe s kozami a čo to má do činenia s láskou k Tebe.

V mojej generácii sa miluje bezmedzne a aj sa o tom hovorí: o otvorenej láske, o mužoch, ktorí milujú mužov, ženách, ktoré milujú ženy, niektorých, ktorí milujú oboje, niekedy dokonca v jednej chvíli. Milujeme tých, ktorí vďaka rande z Tinder zoznamky pretancujú noc, milujeme sa spontánne, plánovane, len tak, with benefits, milujeme náš džob, naše nové bývanie, našich priateľov, našich spolubývajúcich.

A keby niekto pri stole v kuchynke vyprával, že nedávno mal sex s kozami, dostalo by sa mu pravdepodobne uznanlivé prikyvovanie hlavou a minimálne zašepkané „zaujímavé“.

Len o láske k Tebe nehovorí nikto.

Mladí a Boh

To som chcel týmto textom vlastne zmeniť. Chcel som ísť príkladom a napísať, aký dôležitý pre mňa si Ty. A vysvetliť, prečo Ťa milujem, verejne. Chcel som napísať vyznanie viery, ktoré je trochu patetické, zábavné a výstižné, ktoré naháňa husiu kožu a po ktorom si niektorí povedia: To bolo pekné.

Ale nemôžem.

Pretože som na Teba v posledných rokoch sotva pomyslel. Mám 26,  pokrstený, konfirmovaný, z náboženstva som robil písomnú maturu, skoro som študoval teológiu a verím v Boha. Myslel som si. Ale nikdy o svojej viere nehovorím, tak ako 4/5 mladých, podľa štúdie Evanjelickej cirkvi. A  nemodlím sa, rovnako ako skoro tri štvrtiny.

Naposledy som bol v kostole na Vianoce. Nemám potuchy, ako väčšina mojich rovesníkov, ako sa volá môj farár, a kvôli tomuto textu som si musel vyznanie viery googliť. Iba jedna štvrtina mojej generácie verí v Teba. Ďalšia štvrtina si je neistá, tak ako ja. A ďalšia štvrtina verí v nejakú vyššiu moc, ktorá sa ale nedá presnejšie definovať.

Pán S. miloval Teba a život. To bolo pre mňa niečo nové.

V nemeckých študentských kuchynkách sa stretneš len s tým, keď sa hrdo rozpráva, že človek už nemá na krku daň pre cirkev a konečne z cirkvi vystúpil. Pričom,  toto asi viac súvisí s cirkvou ako s Tebou: 83% mladých Nemcov dôveruje cirkvi málo alebo vôbec nie. Skoro pätina protestantov medzi 14 a 29 plánuje z cirkvi vystúpiť. Ďalšia štvrtina o tom uvažuje. Tiež som sedel v tých spoločných kuchynkách, kde sa téma cirkev pretriasala. Bol som ticho a nepovedal nič, už vôbec nie o mojej láske k Tebe.

Pritom sme si boli kedysi blízki, Ty a ja, krátko pred maturitou, vďaka pánovi S. Pán S. bol môj učiteľ náboženstva. Fajčil ako dúha, mal dlhé sivé vlasy a síce nejazdil na motorke, ale vyzeral tak. Povedal, leziete mi na nervy, keď sme mu  na hodine liezli na nervy. A keď sme sa ho opýtali prečo v Teba verí, rozprával nám príbeh o sebe, jeho žene a Tebe: Mal s ňou ísť na túru, ale túry nenávidel. Tak sa k Tebe modlil a povedal: Pane, urob, aby zajtra pršalo. A? „Pršalo a ja som chválil Pána, pretože som nemusel ísť na túru, ale mohol som s ňou hneď ísť na vec.“ To bol pán S., miloval život a miloval Teba. Taká kombinácia bola pre mňa vtedy novinka.

Ruku hore, kto verí vo vzkriesenie?

Na ZŠ sme maľovali Nóachovu archu a bol som v biblickom krúžku pre deti, z ktorého mám intenzívnu spomienku na to, ako som visel na mame, lebo som nemal chuť tam ísť. Na konfirmáciu som sa tešil len preto, že som si konečne mohol kúpiť iPod, ale čo znamenala kresťanská viera som nevedel.

Raz popoludní prišiel pán S.  tak stredne naladený na hodinu a zavolal na nás: Ruku hore, kto verí vo vzkriesenie? Akonáhle sa váhavo zdvihlo pár rúk, ako to už pri žiakoch býva, keď si  nie sú istí, čo je správna odpoveď, povedal: Ak neveríte vo vzkriesenie, môžete ísť domov. My sme ostali sedieť, hoci viac zo strachu ako z presvedčenia. Potom hodil koženú tašku na stôl, posadil sa a vysvetľoval, čo je to vzkriesenie.

„Práve vzkriesenie z nás robí kresťanov“ zvolal pán S. Lebo ním sa ukazuje, že Boh o ktorom Ježiš rozprával, existuje. Ježiš rozprával pred svojou smrťou o Bohu, ktorý nie je trestajúci, ale  milosrdný. O Bohu, ktorí ľudí miluje a vyzýva ich, viesť život v láske, milovať blížneho ako seba samého, dokonca milovať svojich nepriateľov. O Bohu, ktorý však vedel, aké je to ťažké, pretože človek je omylný. A ten Boh napriek všetkému odpúšťa.

Božieho Syna, ktorý zvestoval život a lásku, ľudia zabili. A čo urobil tento Boh? Znova vzkriesil Ježiša z mŕtvych, demonštroval svoju moc nad životom a smrťou, ukázal, že existuje. Ale nepoužil svoju  moc na to, aby sa pomstil, hoci by mal k tomu všetky dôvody. Namiesto toho odpustil ľuďom. Nám.

„Robíme si to príšerne jednoduché“

Tu som po prvý raz pochopil, čo má so mnou do činenia ukrižovanie muža pred 2000 rokmi a viera, že vstal z mŕtvych: Pochopil som, že pri viere v Teba neide o to, dodržiavať 10 prikázaní a v prípade, že sa to nepodarí, cítiť sa vinný. Ale že byť kresťanom znamená spoznať, že som slabý, omylný. Vedieť, že priveľa pijem, fajčím, klamem, flákam školu, ale že to všetko je okay. Že Ty hovoríš: „Nemáš chľastať, klamať, fajčiť, flákať sa. Ale ja rozumiem, prečo to robíš. Pretože si človek. A Ja som aj tak tu.“ To ma oslobodilo. Ty si tu, aj keď robím kraviny. Dal si mi pravidlá podľa ktorých som mohol žiť, ale nemusel sa sa báť Tvojho hnevu, ak ich poruším. Mohol som oľutovať a vedel som, Ty mi odpúšťaš.

Keď som sa musel rozhodnúť pre nejaký študijný odbor, premýšľal som vďaka pánovi S. chvíľu nad teológiou. Predstavoval som si, je to cool, niesť Tvoje posolstvo ďalej, tak ako mi o Tebe rozprával pán S. Ale potom som si vybral predsa niečo svetské.

Po mature som sa vysťahoval z domu, ďaleko od domova. Moja viera v Teba sa odsťahovala tiež.  Bolo to ľahké, asi trochu priľahké. Ľahké ako pierko, takže som si sotva všimol ako zmizla. Lebo toho bolo na mňa toľko. Štúdium, džob, priatelia, priateľka, všetko. V lete je jazero neďaleko a v zime mám termosku a do práce jazdím rýchlodráhou. Dobre, tá príde niekedy neskoro. Ale preto sa modliť? To nie. Zabudol som na Teba ako sa zabúda na starých kamošov. Nie že by sme ich už nemali radi, ale pretože na nich už tak často nemyslíme.

Niekedy, keď si pozval na nejakú párty, bolo pekné znovu Ťa vidieť. Pri narodení, svadbe a zomieraní stojíš Ty na pozvánke, na to tu si, vždy na začiatku. Inak nič. Si tu, pretože sa to patrí, pretože sme zvyknutí, pretože inak by sa asi niekto pýtal: „Počuj, kde je vlastne…, no, však vieš?“. Si ako príbuzný, ktorého pozývame, pretože sme ho vždy pozývali. Ale keď sme na tom zle, zavoláme si radšej najlepšiu priateľku ako Teba.

Sú dva príbehy, ktoré sa preto o nás rozprávajú. Jeden je príbeh staromódnej cirkvi, ktorá potrebuje rockové bohoslužby a aspoň nejakú referenciu na House of Cards v kázni, čosi s WhatsApp a Wi-fi na bohoslužbách, aby nás prilákala do kostolov. Druhý je príbeh generácie spokojnej so sebou samou, ktorá vzýva svoj avokádový toast a v nedele o desiatej možno robí akurát „strechu“ na joge, ale na isto nesedí na bohoslužbe.

Domnievam  sa, že oboje je somarina. Áno, minimum z nás sedí na bohoslužbách. Ale nie preto, že sa začínajú tak skoro, alebo, že by boli nudné. Joga tiež nie je rockový koncert a do školy to zvládneme aj o desiatej. A spokojní sami so sebou, ako vážne? Generácia, ktorá sa venuje hľadaniu zmyslu dokonca aj pri dávkovači vody vo veľkopriestorovej kancelárii, ktorá by chcela uvedomelo a trvalo udržateľne jesť, žiť a dokonca trtkať, (my sme tí s veganskými a fairtrade kondómami) hoci si z toho všetci robia srandu? Nie, nie sme so sebou spokojní.

Nemilujeme Ťa, pretože máme posraný strach z lásky. Nielen z tej k Tebe, ale všeobecne. Ty si prvá obeť. Lebo milovať Teba znamená zaviazať sa, tak poriadne, plnou parou. Nielen kliknúť „Zaujímam sa“, ale ísť tam. Boh neghostuje (Pozn. prekl.: ghosting – robiť sa pre neželanú osobu na sociálnej sieti neviditeľným, ignorovať niekoho), na to je príliš skvelý. A z toho máme strach. Lásku sme uvoľnili, oslobodili. Mysleli sme. Ale len pre Tu a Teraz, pre spotené bozky na svitaní a potom uvoľnený smiech: „to bolo pekné“ – „ áno, veľmi“. O láske k večnému mlčíme.

Lebo láska k Tebe nie je práve „uvidíme“, nie je voľná, uvoľnená, ležérna, nie je sexy alebo rajcovná. Nato je príliš intímna. Tak ako pri dotyku niekedy všetko iskrí a zdvíha sa a je blízko, celkom hore, priamo pod kožou, hoci by sme mali len nakrátko potrebovať oheň, alebo podržať pivo; a každý vie že tu One-Night-Stand nemôže stačiť. Pretože v tom sa skrýva tak veľa, pretože človek sa musí otvoriť a byť zraniteľný a dúfať. Tak je to s Tebou. A pretože nám to naháňa strach, chillujeme radšej na Tinderi alebo na joge, pretože tam si nemusíme nič vyčítať, keď odmietneme, lebo všetci predsa mali aj niečo iné na pláne. Hej, to nič, všetko v poho, tak budúci týždeň. My sme tí s „možnogombíkom“ pre život po smrti, pretože máme priveľa bobkov, než aby sme sa spoľahli na niečo, čo by mohlo byť navždy.

Považujem za zlé, keď sa generáciám čosi vyčíta, najmä, keď tu rezonuje nálada tá-dnešná-mládež. Nechcem sa pred Tebou ospravedlňovať, skúšam len porozumieť, čo sa to deje so mnou, s nami, čo s nami robí veľa slobody. Tak veľa sa spochybňuje, je veľa, čo možno robiť, choďte, bežte, ale sloboda osamote bude raz prázdna, všetko je voľné, ale s tým si to robíme aj príšerne jednoduché. Kto nedúfa, nebude sklamaný.

Čo chcem od života? Ako je to so smrťou?

Je jedno akí sme slobodní, napriek tomu máme strachy: Či v práci všetko dostanem tak, ako som si predstavoval. Čo vlastne chcem od života. Ako je to so smrťou. Či by som mal častejšie zavolať mojej mame a mojim starým rodičom, ktorí pre mňa urobili tak veľa. Aké to je, keď sú preč. Zamilovávame sa nešťastne, lámeme srdcia, sklamávame priateľov, strácame príbuzných, reveme.

Predpokladám, že je nás veľa: mladých kresťanov, ktorí sú pokrstení, ale nevedia, či sú ich pochybnosti a strachy príliš banálne, príliš lacné pre všetko to utrpenie, ktoré je na svete, či pri Tebe je miesto pre ich starosti v láske. Či sú pri Tebe na správnej adrese. Mladí, ktorí si sú neistí kde majú začať, čo majú veriť, čo by sa mali o Tebe učiť.

Čo môžeme urobiť, neviem ani ja. Ale hovoriť je väčšinou super začiatok. Aj s tými, ktorí sú na Teba rozzúrení, s hlasmi na spoločných kuchynkách, s ateistami, s agnostikmi. S tými, ktorí Ťa volajú Jahwe alebo Allah. O viere, nádeji, pochybnostiach. O živote, zomieraní, láske. O Tebe a o nás.

 

Autor: Hannes Schrader, 2017

Preklad a úprava textu: Martin Kmec

Tento článok sa objavil v skrátenej verzii v Christ & Welt

Pôvodný článok: http://www.zeit.de/campus/2017-08/glaube-gott-religion-junge-menschen

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.