JEŽIŠ ZAPLAKAL


Keď sa približoval k mestu, zdalo sa, že je pokojný. Ako sa približoval, stretol sestru svojho mŕtveho priateľa. Utešoval ju zvesťou pravdy a milosti. No potom zbadal druhú sestru, ako emotívne prežívala svoj smútok. Zaplakal.

Ježiš zaplakal.

Len dve jednoduché slovíčka a i tak v sebe nesú svetu znamenie. Ján 11, 35 je najkratším veršom v celej Biblii, ale aj jedným z najsilnejších a najprenikavejších. Právom dostala táto kratučká veta svoj vlastný verš.

Tu nachádzame pozoruhodný náhľad do slávy Pána celého vesmíru.

Jeho ľudské emócie

Muž bolesti,“ predpovedal prorok, „ktorý poznal utrpenie,“ (Iz 53, 3). Áno, bol mužom bolesti, ale nie vlastnej. Naozaj, on niesol naše choroby a naše bolesti ho obťažili.“ (Iz 53, 4). Pretože jeho láska je veľká, urobil naše bolesti svojimi.

V podstate asi nie je nijak ohromujúce mať kráľa, ktorý plače. Ale je veľkou výhodou mať vládcu, ktorý nielenže pozná to, čo nás tvorí (Ž 103, 14) , ale aj čo cítime (J 2, 25) a tiež má podiel na tele a krvi (Žid 2, 14).

Boh sám dal našu ľudskosť aj tomuto mužovi. A s ňou aj naše pocity a bolesti. Sme smrteľní a krehkí. Ale Boh nám dal silné emócie. Oslavujeme, smútime, radujeme aj plačeme. A to všetko spolu s Ježišom ako jedným z nás.

Ján Kalvín píše: „Kristus si s našim telom obliekol aj naše pocity.“ Naprieč evanjeliami, Ježiš jasne dokazuje ľudské emócie. Keď počuje stotníkovo vyznanie viery, „začudoval sa,“ (Mt 8, 10), a v Getsemanskej záhrade povedal: „Moja duša je smutná až na smrť,“ (Mt 26, 38). Židom 5, 7 hovorí, že sa modlil: „s bolestným utrpením a slzami,“.

No nikto nám neukázal skutočné Ježišove pocity tak, ako to urobil jeho milovaný učeník Ján – bez ohľadu na to, či to bola láska alebo hnev.

Od lásky k slzám

To, že miloval Lazara a jeho dve sestry nemôže byť jasnejšie ako v Jánovi 11, 5 a 36: „Ježiš mal rád Martu, jej sestru i Lazara. … Tu povedali Židia: Hľa ako ho mal rád.“

Ježiš neplakal, pretože stratil vieru, ale pretože veľmi miloval. Z lásky plakal s plačúcimi. „Keď Ježiš videl, že plače a že plačú aj Židia, ktorí prišli s ňou, zachvel sa v duchu a vzrušený sa pýtal: Kde ste ho položili?“ (J 11, 33).

A to aj keď vedel, že Lazara vzkriesi. Keď to Ježiš počul, povedal: Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ (J 11, 4). „potom im povedal: Náš priateľ Lazár zaspal, no ja ho idem zobudiť.“ (J 11, 11). A aj tak, Ježiš zaplakal.

Od hnevu k slzám

No jeho slzy nie sú iba z lásky. Spravodlivo sa hneval na smrť a neveru. Ján píše, že Ježiš „zachvel sa v duchu a (bol) vzrušený“ – doslova bol pobúrený a rozrušený. Bol rozhorčený a nepokojný.

Rovnaké slovo, ktoré je použité na mieste zachvel sa v duchu“ (ἐμβριμάομαι – embrimaomai) je tiež použité ako prísne varovanie (Mt 9, 30; Mk 1, 43), aj pokarhanie (Mk 14, 5). Je to vážny termín. „V biblickej gréčtine, môže odkazovať na konské funenie, ak to prirovnáme na človeka, vždy označuje hnev, veľké pobúrenie alebo emočné rozrušenie… Je nemožné znížiť citové rozrušenie tohto slova len na epmatiu, bolesť, alebo niečo podobné.“ (D.A. Carson, John, 415-416). A Ježiš znova „zachvel sa v duchu,“ keď pristúpil k Lazarovmu hrobu vo verši 38.

Ježiš je tiež „vzrušený“. Je otrasený, vyvedený z miery. Stojí tvárou tvár smrti, vie čo si bude vyžadovať porazenie tohto nepriateľa. Teraz vytiahne z jej papule Lazara, nabudúce položí svoj vlastný život.

Tu sa objavuje problém

A dostane sa znova do problémov. Keď príde jeho hodina, modlí sa: „Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať: Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Ale veď práve pre túto hodinu som prišiel.“ (J 12, 27) Keď spoznal zradcu a čo to bude znamenať, „Keď to Ježiš povedal, zachvel sa v duchu a vyhlásil: Amen, amen, hovorím vám, jeden z vás ma zradí.“ (J 13, 21).

Toto je problém, ktorému čelí sám. Učeníci mu s tým pomôcť nemôžu. Namiesto toho, to on robí pre nich, a tak im hovorí: „Nech sa vám srdce neznepokojuje! Verte v Boha, verte aj vo mňa!“ (J 14, 1) a znova, „Nech sa vám srdce neznepokojuje a neľaká. “ (J 14, 27). Sám bude tomu čeliť, a tak ich toho chce ušetriť.

Ale láska vo verši 5. a 36. (kap. 11.), a pobúrenie vo verši 33 vedú potom k slzám z verša 35. Pretože miloval, pretože sa díval smrti do tváre, rozhorčený jej zlom a odhodlaný ňou neskončiť, to ho priviedlo k slzám. Oni nariekali, Ježiš zaplakal.

Takéto zvyčajne slzy pramenia z nedostatku viery. Tento plač je však práve odpoveďou na vieru. „Rovnaký hriech a smrť,“ hovorí Carson, „rovnaká nevera, ktorá podnietili jeho rozhorčenie, tiež vyvolali jeho žiaľ a bolesť. Tí, ktorí dnes nasledujú Ježiša ako jeho učeníci robia dobre, ak sa učia rovnakému napätiu – bolesť a súcit bez rozhorčenia sa redukuje len na sentiment, zatiaľ čo rozhorčenie bez bolesti sa uchyľuje k samospravodlivej arogancii a prchkosti.“ (Carson, John, 416).

Od sĺz k skutkom

Ježišov plač nepramení z beznádeje a rezignácie. To nie sú slzy niekoho bezmocného, ktorý sa už vzdáva. Skôr sú to slzy miešajúce lásku a hnev, vedúce k skutku. Ježiš vzkriesi Lazara.

Jeho smrť bude prekonaná, čo ale neznamená, že nebude smútiť. A jeho vlastná smrť bude prekonaná, čo sa však nezaobíde bez mučivej bolesti. Bude kráčať skrz ťažké muky. Bude nariekať, „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46).

Keď bol Lazar vzkriesený, on sa vráti na cestu utrpenia pre svoje konečné zúčtovanie s hriechom a smrťou.

On utiera slzy

Ježiš zaplakal. A v týchto jeho slzách vidíme Boha, ktorý nestojí opodiaľ bolesti našej existencie. Bol do nej vtiahnutý. Vzal na seba naše telo a krv. Nevolal nás k ľudskosti, ktorú sám nezdieľal. Neboli sme opustení vo svete, do ktorého nechcel vstúpiť. Netrpeli sme nič, čo by on nebol ochotný zniesť. Netrápilo nás nič čo by on sám neniesol tiež.

Ježiš zaplakal. Nepovyšoval sa nad naše trápenie, ale ale obmedzil sám seba tým, že vzal na seba našu podobu (Fil. 2, 7) a stal sa človekom. Srdcom kresťanskej zvesti je, že šťastný Boh tak miloval náš uplakaný svet, že dal svojho Syna, aby plakal s nami, celou cestou až po bod absolútnej opustenosti, aby každý kto verí v neho neplakal navždy, ale mal nekončiacu radosť.

A jedného dňa, keď utrie všetky naše slzy, nebude to preto, že zadrží náš smútok, ale pretože on, ktorý utiera slzy, utrel si vlastné a zvíťazil.

Toto je dvojslovné evanjelium. Ježiš zaplakal.


 

Autor: David Mathis; článok prevzatý z DesiringGod.org, original tu.

Reklamy

One Comment Add yours

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s